Predstav si, že sa chystáš na výjazd do Centra pre deti a rodiny. Všetko si naplánuješ, nachystáš, rozpíšeš plán aktivít,  pripravíš si všetok materiál, ktorý budeš potrebovať na aktivity a hry s deťmi, darčeky v podobe hračiek a oblečenia… A zrazu sa všetko zmení…

Poviem ti však tajomstvo - tento príbeh i napriek tomu skončí dobre.

V pondelok 21. septembra sme sa v rámci Týždňa dobrovoľníctva chystali spolu s dobrovoľníkmi a koordinátorkou Žilinského dobrovoľníckeho centra na výjazd do Centra pre deti a rodiny v Ružomberku. Všetko bolo pobalené v autách, stačilo len nasadnúť. Keď tu zrazu, jedno auto neštartuje. Vybitá batéria. Tak poďme zohnať niekoho, kto nám to nakopne. Nevadí. 15 minútové meškanie a to sme ešte ani nevyrazili na cestu. S pomocou Miňka, dobrovoľníka z Oravského centra mládeže v Ústí nad Priehradou, sa nám však podarilo druhé auto naštartovať a mohli sme vyraziť. 

Do Centra pre deti a rodiny v Ružomberku sme dorazili v pravý čas. Prišla nás privítať pani Lenka Horváthová, sociálna pracovníčka. Udomácnili sme sa aj so všetkými vecami na aktivity v altánku stojacom na krásnom trávnatom priestranstve pri hlavnej budove. Strategicky sme sa rozdelili, kto bude pri ktorej vekovej kategórii. Už len počkať na deti. 

A oni začali prichádzať postupne aj so svojimi vychovávateľkami.

Po úvodnej aktivite, kde sme deti vekovo rozdelili, sa každá skupinka od nás pripojila k tej svojej od nich. A tu prišla Výzva číslo 2. Vyskúšali sme tie naše pripravené aktivity, ale celkom nefungovali. 

Je veľkou výzvou vybudovať si cestu a dôveru ku mladým z centier pre deti a rodinu. Pochopiteľne, ich motivácia pre zapojenie sa do aktivít, ktoré predstavujú úplne cudzí ľudia, nie je veľmi vysoká. Pri mladších tá výzva skôr spočíva v nadšení z pohybových aktivít a umení získať a udržať si pozornosť na čas nevyhnutný pre vysvetlenie ďalších aktivít. A pri starších v získaní si aspoň trochy dôvery, aby sme podnietili rozhovor.

Papiere s plánmi a pripravenými aktivitami sme teda veľmi rýchlo odložili bokom.

Koordinátorka Miška s dobrovoľníčkou Kikou nakoniec skončili pri hre volejbalu s najstaršou skupinou v centre. Niekoľko prirodzených otázok, záujem a spoločná aktivita, do ktorej sa chceli mladí zapojiť, vytvorili prostredie, v ktorom sme sa nakoniec trošku predsa len spoznali. Možno sa pootvorené brány nových priateľstiev pri ďalších stretnutiach podchýlia ešte viac.

Malú skupinku detí od 9 do 13 rokov si vzala  na starosť dobrovoľníčka Alžbetka s ďalšími dievčatami. Predstav si to všetko prekrikovanie sa, vadenie sa, doťahovanie sa, a až hmatateľne sršiaca energia. „Bože, ak ty dačo nespravíš, tak sa asi nepohnú,“ prechádzalo Alžbetkinou mysľou.

Keďže väčšina našich pripravených aktivít, nefungovala, dobrovoľníčku Timeu napadalo, že by mohli vyskúšať tú pohybovú hru - Indiánska palička. Tak sa volala. A ich to neuveriteľne bavilo. Po chvíli sa prekrikovanie zmenilo na nadšené povzbudzovanie. Chlapci držali spolu, dievčatá tiež. Deti si hru naozaj užívali.

Skupinka najmenších detí, v predškolskom veku, bola veľmi pestrá. 

Stali sa z nás líštičky kradnúce si navzájom chvosty. Všetky pravidlá, ktoré táto hra nesie, sme hodili za hlavu. A už sme iba sledovali našich malých, šantiacich a radostných zverencov. A dokonca sa k nám pridala aj malá Lenka, hoci na začiatku sa vôbec nechcela zapájať a zostávala vo svojej malej bublinke. Zrazu ma ťahala za ruku, že či by som jej nepomohla s chvostíkom.  

Náš dobrovoľnícky výjazd v rámci Týždňa dobrovoľníctva možno zo začiatku vypadal na fiasko. Ale opak bol pravdou. Dobrovoľníci odchádzali povzbudení celkom novou skúsenosťou, o niekoľko predsudkov ľahší a otvorení aj pre ďalšie podobné návštevy.

Možno nevieme posúdiť, čo si z toho tie deti odniesli, no stačilo nám vidieť, že momenty, ktoré sme s nimi strávili, im vyčarili úsmev na tvárach. 

A môžeme povedať, že sme od nich dostali stonásobne viac, ako sme im dali my.

Dobrovoľníčku Alžbetku veľmi potešilo, keď sa deti z jej skupinky - Laurika a Majko opýtali, či sa ešte niekedy vrátime späť. 

Jej odpoveď bola jednoznačná, že bude rada, ak sa vrátime, a že aj po takom krátkom čase ich už má rada.

„Myslím, že bol veľký úspech, že sa podarilo takmer všetky deti zapojiť do aktivít, poznáme to, že niekedy je veľmi náročné ich motivovať. Improvizácia asi patrí k našej práci, a podľa mňa aj prirodzenosť a autentickosť, ktorá od Vás vyšla pomohla k tomu, že to bol ozaj vydarený deň! Deťom aj nám sa veľmi páčilo,“ odkázala nám pani Horváthová, sociálna pracovníčka v CDR v Ružomberku. 

Veríme, že tento výjazd k deťom z  Centra pre deti a rodiny v Ružomberku nebol náš posledný.