Kráčam po chodníku a v ruke držím tašku so sandálikmi, ktoré som práve kúpila môjmu synovi v lekárni. Cestou k autu rozmýšľam, či mu budú dobré, pretože sa mi sem nechce vracať. Kým nemusím ísť k lekárovi, nemocnici sa rada vyhnem. Pri vrátnici vidím policajné auto a vrátnika, ktorý policajtom niečo ukazuje. Rýchlym krokom smerujú ku garážam... Ktovie, čo sa stalo? Možno sa tam ťukli nejaké autá. Vždy tu bol problém s parkovaním... Sadám do auta, cestou vyzdvihnem drobca v škôlke a teším sa domov. Zaparkujem pred domom a pri plote ma už čaká suseda. „Počula si čo sa stalo?“ „Nie... čo?“ Krútim nechápavo hlavou. „V Trstenej pri nemocnici zomrelo v zamknutom aute malé dieťa.“ Pozriem sa na syna, ktorý sa už na dvore víta so psom a veselo sa smeje. Mám pocit, akoby mnou prešla elektrina. Hrozné... Zrazu mi ten rozruch pred nemocnicou začína dávať zmysel...

Dieťa, ktoré zomrelo v zamknutom aute... Hrozný scenár, ktorý sa opakuje každý rok. Niečo, čo počúvame, ale kým sa nás to osobne netýka, je to pre nás vzdialené a myslíme si, že nám sa to nikdy nemôže stať. A zrazu sa to stane v našej blízkosti. V našom bezpečnom svete, kde sa predsa „také veci nestávajú“. Človeku, ktorého poznáme my, alebo naši blízki. Obrovská osobná, aj rodinná tragédia, ktorá sa nemala stať, ale stala sa. Odhliadnuc od toho, ako matku odsúdi zákon, je to pre ňu doživotný trest. Nielen pre ňu, ale pre celú jej rodinu. Pre otca toho dieťaťa, na ktorého padla celá tragédia – milované mŕtve, nevinné dieťa, ktorého smrť zavinila jeho najbližšia milovaná osoba. Čo má urobiť? Ako sa zachovať? Milovať ju, alebo nenávidieť? Dokáže jej niekedy odpustiť? Zavrhne ju rodina? Odsúdia ju, a jej druhé dieťa bude vyrastať bez mamy. Aj keď je nevinné, bude potrestané... Obrovské ľudské nešťastie. Osobná aj rodinná tragédia... Dá sa to zvládnuť?

Celý týždeň z médií a sociálnych sietí vychádza obrovská vlna nenávisti a hrozných slov odsúdenia človeka, ktorý sa najviac potrestal sám. Matku, ktorá si nikdy neodpustí a nezabudne... Máme právo súdiť ju? Nevieme, čo prežívala, s čím bojovala...

Toto sú situácie, kedy sa ukazuje to, či sme naozaj v srdci kresťania. „Oko za oko, zub za zub...“ Znie to tak „stredoveko“ a zdanlivo to už v dnešnom racionálnom svete nefunguje. V posledných dňoch si však zvlášť uvedomujem, že tento princíp platí mnohokrát aj dnes. Najmä v situáciách, ktoré sú zvlášť citlivé. V situáciách, kedy konáme emocionálne. V situáciách, kedy ide „rozum bokom“. Vidíme, ako človek dokáže odsúdiť, nenávidieť, akých tvrdých slov je schopný aj napriek tomu, že sa hrdo hlási že je kresťan. Bez ohľadu na to, čo tým spôsobí, bez ohľadu na to, či niekoho zašliapne ešte hlbšie... Na hranice síl, do absolútneho zúfalstva... 

Práve vtedy sa ukáže, akí naozaj sme. Je jednoduché odsúdiť bez toho, aby sme poznali súvislosti. Ale  sme schopní v našich životoch a možnostiach ktoré máme, ukázať iný uhol pohľadu? Zmierniť hnev a nenávisť čo i len jedného človeka? Ukázať mu, že sa dá pozrieť na človeka bez odsúdenia a bez nenávisti? S ľútosťou nad jeho tragédiou, s vedomím, že stratený život nevrátime, ale stále môžeme udržať život, ktorý už pre niekoho možno stratil zmysel...

Ľubica Matušáková