„V ktorom meste by ste NECHCELI žiť?“ znie otázka sympatického mladíka, ktorý stojí v skupinke chlapcov vo veku približne 10 rokov a živo s nimi diskutuje. Viacerí z chlapcov odpovedajú: „V Košiciach.“ Prečo? Pýta sa mladík... „Pretože je tam veľa Cigáňov, ktorí sú špinaví a kradnú.“ Znela automatická odpoveď chlapcov. Mladík sa tvári, akoby to bola úplne bežná odpoveď a vôbec sa ho netýkala... „A viete, že aj ja som cigáň? A že som tiež z východu?“ Chlapci zarazene mlčia...Nevedia, ako v tej chvíli zareagovať...

Aj takáto a množstvo iných situácií, ktoré nútia k zamysleniu, sa stali v Stane vnímavosti, ktorý bol v piatok 8. 6. 2018 súčasťou festivalu Za Hranice. Jeho hlavná myšlienka „Zisti, kto skutočne sú“, bola zameraná na vnímavosť a odstraňovanie predsudkov voči ľuďom, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom znevýhodnení. Okoloidúci mohli prísť a stretnúť sa s témami, o ktorých sa „bežne nehovorí“. Mali možnosť vypočuť si svedectvá od ľudí, ktorí sa v živote z rôznych dôvodov stretávajú s predsudkami. Prostredníctvom Online živej knižnice počúvali príbehy Maťa, ktorý sa narodil bez rúk, Sáry, ktorá je dcérou migrantov žijúcich na Slovensku, Soni, nevidiacej keramikárky, a ďalších ľudí, ktorým mnohokrát „dávame nálepku“ bez toho, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sú a čo všetko sa skrýva za ich príbehom.

Aké je to byť v koži niekoho, kto sa denne stretáva s prekážkami, mohli ľudia zakúsiť priamo na sebe v rôznych aktivitách. Prejsť určenú trasu a prekonať prekážku na invalidnom vozíku, či na barlách, alebo zažiť, aké náročné sú pre niektorých ľudí veci, ktoré sú pre iných samozrejmé. Naliať si vodu? Žiaden problém! Ale skúste to, ako nevidiaci. To už také jednoduché nebolo. Našťastie bolo pekné počasie, ktoré rýchlo vysušilo všetky obliate tričká. :)

Mali sme možnosť ochutnať typické Afgánske jedlo, ktoré prišiel spolu so svojím tímom pripraviť Azim, utečenec z Afganistanu, žijúci na Slovensku. Dievčatá si mohli vyskúšať, ako uviazať typickú africkú šatku, čo im predviedla Naima zo Somálska.

Túto myšlienku sme realizovali v spolupráci s dievčatami z neziskovej organizácie EDUMA z Bratislavy, s ktorými prišli aj „Živé knihy“- chalani, ktorých životný príbeh si mohli ľudia vypočuť priamo od nich. Príbeh Daniela, mladého, vzdelaného chalana, ktorý sa s „nálepkou“ už narodil, pretože je Róm, a tiež príbeh Romana, ktorý žije s detskou mozgovou obrnou a je pripútaný na invalidný vozík. Prišli odovzdať kúsok zo seba, zo svojho príbehu, zo svojho prežívania... Otvoriť srdce a dať možnosť nahliadnuť iným do toho, čo cítia, vnímajú, čo je každý deň ich súčasťou. Do toho, čo mnohí nevnímame, keď „dávame nálepku“, pretože niekto nezapadá do nášho sveta...

Jedna z účastníčiek po vypočutí príbehov chalanov hovorí: „Ďakujem za možnosť uvedomiť si, že na ľudí so znevýhodnením treba viac myslieť a pozerať na nich ako na plnohodnotných ľudí, schopných ŽIŤ život, nielen prežívať.“

Cieľom tejto myšlienky na festivale nebolo zmeniť svet, ale ukázať iný uhol pohľadu, pootvoriť dvere, ktoré sú pre mnohých z nás neznáme a zavreté. Ukázať odlišnosť, priniesť možnosť a priestor na zamyslenie. Zdôrazniť, aké dôležité je dať šancu človeku, pretože je to v prvom rade človek. Neodsúdiť ho kvôli farbe pleti, pretože sa mu treba prispôsobovať, pretože máme strach, alebo len pre to, že to, čím sa odlišuje nie je bežné a pre nás pohodlné. Možno stačí trochu chcieť, otvoriť srdce, a zmeniť pohľad. Nevidieť človeka ako súčasť masy, ale pozrieť sa na osobu - výnimočnú a jedinečnú. Pretože aj ona má rovnaké právo ako iný. Pretože aj ona je výnimočná, pretože má hodnotu.

Je tu... je živá... jedinečná... cíti... vníma... a čo je najdôležitejšie -  NIEKTO ju tu chcel, rovnako ako mňa, rovnako ako TEBA.


Ľubica Matušáková