Urobila by som to ešte raz?

Urobila by som to ešte raz?

Inšpirácia

Je 30.máj 2017. Žijem si svoj život. Pre sebou mám momentálne len jeden obraz. Pred niekoľkými dňami som sa dozvedela, že moja niekoľkomesačná práca na bakalárke sa rúca a ja idem na druhý termín štátnic. Utorok. Posledná skúška (prenášaná) z nemeckej literatúry, ktorá mi môže celú moju bublinu, doštudovať túto školu, prasknúť ako bublinu z huba-buba žuvačky. Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Ísť na vysokú školu znamenalo pre mňa niečo ako „veď sa mi nemôže nič stať“.

V jeden večer mi cinkla SMS. Smejem sa. Nechápem a len si spočítavam niečo v hlave a rollujem mobilom hore dolu. Ja a Base camp? Vieš si predstaviť rýchlosť ženskej konšpiračnej mysle?! Za pár minút som mala minimálne päť pokračovaní o mojom živote, ak by som pristúpila na ponuku. A v tom celom, keď som odložila mobil, som stále mala pred sebou najťažšiu skúšku štúdia, nedokončenú
bakalárku a štátnice.

Mladí človek hľadá a túži, aby bol nájdený a aby jeho kroky boli tie správne. Každý z nás má strach, že kráča nesprávne. Či? Nepoznám človeka, ktorý by sa nepozeral späť a neprehodnocoval si niektoré rozhodnutia. Aj preto bolo pre mňa ťažké urobiť toto rozhodnutie. Na ako dlho ostanem? Rok? Dva? Desať?

Neviem, či aj ty máš niekedy ten pocit, že sa od teba veľa očakáva a nie je v tvojich silách naplniť to. Len sa naháňaš a raz za čas ťa to všetko dobehne s pocitom, že aj tak si najväčšia nula. Priestor na chyby nie je. Musíš kráčať správne a za každú odbočku ťa čaká trest v podobe výčitiek od rodičov, alebo čudné pohľady tvojich kamošov. Áno, aj s týmto som bojovala. Zbaviť sa istoty v podobe neznalosti, do čoho idem. Trochu strašidelné, nie?

Ale to sme predsa my! Mladí! Túžiaci po dobrodružstve, objavovaní, občasnom stratení sa, no s o to väčšou chuťou sa znovu nájsť. Kedy, ak nie teraz? Bolo to náročné rozhodnutie, no ja som sa rozhodla riskovať. Stratiť všetko s dôverou, že všetko nájdem. Tvoja cesta nemusí viesť do Basecampu, no jediné, čo by som ti povedala, keby si sedel teraz oproti mne, je: „Kámo, stratiť všetko, je získať všetko.“

A preto, keď sa znovu pozerám na nadpis tohto blogu „Urobila by som to ešte raz?“, dávam si tu istú otázku aj ja. Stál mi za to ten rok?

Nemohlo sa mi stať nič lepšie. Aj keď ma to stálo množstvo námahy, sebazapierania, spoznávania svojich limitov (a to nikto nechce počúvať), no napriek tomu ma to posunulo viac akoby som možno ostala na univerzite. Naučilo ma to hľadieť viac na druhých ako na seba. Učiť sa počúvať, nie len počuť. Byť pre druhého darom. Zabúdať na svoje konšpiračné myšlienky, ísť za človekom a rozprávať sa.

Toto je môj príbeh. Neviem, čo prežívaš a s čím zápasíš. No ja som sa naučila za rok v Basecampe, že vychádzať zo svojho komfortu kvôli potrebám ľudí okolo mňa, je dôležitejšie ako moje pohodlie, či túžby.